Lesk a bieda vlasovej starostlivosti v časoch dávno minulých

Prevažná väčšina z nás si dnes umýva vlasy pravidelne, mnohí dokonca každý deň. Nie vždy to tak bolo. Naprieč históriou a rôznymi civilizáciami nájdete hŕbu odlišných koncepcií starostlivosti o vlasy a niektoré storočia možno bez hanby vyhlásiť doslova za dobu temna vlasovej starostlivosti. V popredí totiž vždy bolo skôr to, čo má človek na sebe. A ako čo najlepšie skryť nepríjemný telesný pach prameniaci z nedostatku hygieny. Vlasy? Tie povievali na samom okraji záujmu.

Ale vlasy si v posledných tisícročiach zažili aj svetlejšie chvíľky. Nebolo to priamo ako dnes, keď prídete do obchodu a môžete vyberať zo stoviek šampónov, kondicionérov, masiek, farieb a stylingových prípravkov. Ponuka na trhu bola nulová a naši predkovia si museli poradiť svojpomocne. Je nutné dodať, že to niekedy riešili dosť zvláštne. Inokedy išlo aj o zdravie. Podivné žeravé nástroje a nebezpečné chemikálie. S rovnakým cieľom ako dnes. Mať dokonalé vlasy. Ako sa teda odvíjala história vlasovej starostlivosti?

Antické Grékyne a Rímanky svoje vlasy ošetrovali olivovým olejom a vlasy si pravidelne farbili. Rímske ženy si údajne zosvetľovali vlasy holubím trusom a ďalšiu chuťovku predstavovala ich podomácky vyrobená čierna farba na vlasy. Pijavice naložené v octe nechali pár mesiacov kvasiť v olovených nádobách a vzniknutou pastou si potom farbili vlasy na čierno. Ale dosť bolo domácich receptov na farbenie vlasov, aké sa vtedy nosili účesy? V Grécku frčali drdoly s niekoľkými splývavými pramienkami pozdĺž tváre, bohato zdobené čelenky a kovové sponky, ktoré odrážali spoločenský status. Rimanky preferovali jednoduchšie ozdoby a rozpustené vlasy.

V starovekej Asýrii patrili k najväčším trendom kučeravé vlasy, králi a šľachta si preto vlasy natáčali pomocou kovových tyčí rozžeravených nad ohňom. To sa ale pravdepodobne nezaobišlo bez popálenín pokožky. Doma to preto radšej neskúšajte a siahnite po modernej kulme, alebo vyskúšajte iné bezpečné metódy natáčania vlasov.

Prenesme sa do ospevovaneho alžbetínskeho Anglicka, doby Shakespeara a kráľovnej Alžbety I. V tomto období si miestne ženy stužovali vlasy masťou. To možno po všetkých tých stredovekých praktikách neznie úplne hrozne. Určite nie do tej doby, než v noci neodolateľná vôňa vašej hrivy priláka krysy a potkany. Do hry potom vstupovali najrôznejšie čiapky na spanie, či dokonca špeciálne klietky, v ktorých nešťastné ženy museli tráviť celé noci. Každopádne potom ráno opäť siahli po masti a boli zase šik a šťastné. Pre krásu sa skrátka musí trpieť, nech už to znamená čokoľvek.

Keď sme u tých zvieracích škodcov, veľkým problémom osvietenského 18. storočia boli vši. Muži to vyriešili jednoducho. Svoje vlasy si oholili a investovali do kvalitných parochní. Tie sa vyrábali z ľudských vlasov, ale niekedy tiež zo srsti koní a kôz. Parochne boli na údržbu oveľa menej náročné ako vlastné vlasy. Čím belšia parochňa, tým bol jej nositeľ žiadanejší. Menej majetní ľudia si do nich preto sypali obrovské množstvo múky, bohatší na rovnaký účel používali škrob a aplikovali do falošných vlasov i voňavé esenciálne oleje. Ženy si dokonca parochne farbili do pastelových tónov, v kurze bola ružová, modrá aj levanduľová farba.